Tak príznačné pre Slovensko, že najskôr sa musí stať niečo hrôzostrašné, až potom sa pohnú ľady. A možno sa ani nepohnú. Ak pohnutie znamená zriadenie nových poradní, tak si štát môže dať ďalšiu fajočku – splnenej úlohy, ktorou chce upokojiť situáciou pobúrenú verejnosť. Podľa mňa ide o hrôzostrašné riešenie hrôzostrašnej situácie, ktorej sú však denne vystavení rodičia detí so zdravotným znevýhodnením.
Denne sa stretávam s rodičmi, ktorým bliká červená kontrolka. Ale aj s takými, ktorým už nesvieti ani tá kontrolka. A predsa žijú a obetavo sa starajú o svoje deti. Prečo? Lebo musia, lebo ich milujú, lebo si zvykli, lebo žiť sa musí.
Pýta sa ich niekto, či chcú? Či chcú takto žiť? Pýta sa ich niekto, ako by si to vedeli inak predstaviť? Pýta sa ich niekto, ako sa v tom celom cítia? Pýta sa ich niekto, aké sú ich potreby? Pýta sa ich niekto, kedy naposledy počas dňa pili vodu? Pýta sa ich niekto, kedy naposledy sedeli bez stresu na toalete? Pýta sa ich niekto, ako vyzerá ich manžel, ak ešte neutiekol? Pýta sa ich niekto, kedy naposledy boli so svojim zdravým dieťaťom na prechádzke alebo ihrisku?
Pýta sa ich niekto, či sa tešia na Vianoce? Pýta sa ich niekto, čo majú rady na tanieri? Pýta sa ich niekto, aké šaty by rady nosili? Pýta sa ich niekto, či nechcú na Valentína dlhšiu prechádzku, ako bežne?
Nepýta.
Jednak by si takouto otázkou každý koledoval o ranu z bezmocnosti za trúfalú otázku, ako aj preto, lebo nie sme ako spoločnosť zvyknutý pýtať sa na veci súvisiace s prežívaním. V spoločnosti, kde umelá inteligencia určuje smer, v spoločnosti, kde priznať nepohodu je prejavom zbabelosti a slabosti, v spoločnosti, kde výkon a ťah na bránu je od rána do večera métou mét tak v práci, ako aj po nej, to proste nejde a hlavne to nie je vhodné.
Nie je vhodné ak sa niekto sťažuje, nie je vhodné, ak niekto hovorí o sebe, nie je vlastne vhodné všetko, čo v televíznom kanáli nezapadá do kanálového konceptu. Ak sa nevarí, nesúťaží, nežení a nevydáva na objednávku, ak sa nenakupuje, ak sa nestrieľa a nezabíja na objednávku, alebo dokonca len tak, tak to nie je zaujímavé.
A teda už sme sa ale priblížili k smrti a tak Vás pozývam zamyslieť sa nad tým, prečo sa to deje a končí tak ako v tomto prípade. Zamyslieť, nepotvrdzovať, ani nevyvracať. Budem menej konkrétny k danému prípadu, avšak chcem obsiahnuť ľudí a mamičky detí ako obetí tohto vlaku zvaného život.
Ak zažívate neustále zatváranie dverí, ak ste tak unavený, že si pootvorené ani nevšimnete, tak to bolí. Ak sa musíte miesto ihriska, detského kútika, či centra pre deti slúžiaceho pre zábavu skrývať a vyhľadávať miesta, kde nikomu nevadíte, tak to bolí. Ak nejestvuje reštaurácia, ani bufet, kde by vydržali aspoň chvíľku hlasné a výrazné správanie vášho dieťaťa, alebo ak nejestvuje preto, lebo sa tam vlastne máte problém dostať kvôli bariéram, tak to bolí.
Ak vám niekto garantuje, že zo zákona máte nárok na vzdelávanie, až na to, že nikde vás nechcú a vaše dieťa vlastne nikam nepatrí, to bolí.
Ak chcete pre svoje dieťa ľudský prístup pri vyšetrení, akceptáciu inakosti v čakárni zdravotného zariadenia a nedostávate ho, to bolí. Ak vymetáte izby nemocníc po celom Slovensku a zovšadiaľ cítite, že tam nie ste vítaní, ani prijatý to bolí. Ak zažívate všade len odsúdenie, poprípade slovné dodatky k tomu, ako ste si vychovali dieťa, to bolí.
Ak prechádzate z jednej poradne do druhej, lebo to tak škôlka, či škola chce a nikde nie je miesto pre vaše dieťa, alebo sa proste nezmestí do žiadnej vývinovej tabuľky a ak niekde výrazne exceluje, tak v druhej výrazne zaznamenáva deficit a narazíte, to bolí.
Ak vám najbližší člen rodiny povie, že už to nedáva, to bolí.
Ak Vám susedia jasne dávajú najavo, že to búchanie a krik, je cez čiaru, to bolí.
Ak vaše dieťa odmietajú jeho rovesníci, lebo im ublíži, alebo by mohli ublížiť oni jemu to bolí.
Ak vám kamarátka povie, že ste nemala ísť na očkovanie dieťaťa a preto sa mu toto stalo, to bolí.
Ak vám niekto povie, že v utrpení hľadaj požehnanie a nechcete okamžite dať 20 bodných rán v afekte a udržíte sa, tak to bolí.
Ak vám pani na úrade povie na čo máte a hlavne na čo nemáte nárok, tak to bolí.
Ak vám povie odborník, ku ktorému vzhliadate povie, že niet cesty pomoci a je to len na vás, to bolí.
Ak vám odborník povie, že je nádej, no vy nemáte peniaze na jej naplnenie, to veľmi bolí.
Ak vám v dôsledku nespavosti a nervozity a všetkého toho nájdu ešte aj hrčku v prsníku, to bolí.
Ak viete, hoc to máte vydiskutované s Bohom, že chcete žiť 140 rokov, aby ste tu dokázali byť pre svoje dieťa a ono to nejde, to bolí.
Ak viete, že o vaše bez tak opustené dieťa sa nemá kto postarať a vy nemôžete ani odpadnúť, hoc na to máte všetky dôvody, to bolí.
Ak prestanete plakať, lebo to nemá žiadny význam a nik si to doteraz nevšimol, to bolí.
Ak nemôžete kričať, lebo už aj tak kričí vaše dieťa a zabalíte to, tak to bolí.
Ak vám niekto ponúkne pomoc a dokonca psychoterapiu, ale vy nemáte peniaze, alebo kde nechať dieťa, to bolí.
Ak nejestvuje asistent pre Vaše dieťa, lebo je mimo rámca zvládnutia, to bolí.
Ak vás prestane navštevovať kamarátka a postupne aj rodina, to bolí.
Keď viete, že ste v preľudnenom meste tým najosamelejším človekom na svete, to bolí.
Keď vám veriaci človek povie, že to je boží trest a máte málo pokory, to bolí.
Keď …
Koľko tej bolesti unesie jeden človek? To, že ženy znesú bolesti viac, je danosť. Ak by to bolo na nás mužoch, tak by sme asi pôrod nezvládli a zastavil sa proces rodenia. To že sú ženy „stonožky a storúčky“, je tiež danosť a my muži máme svoje opodstatnené miesto na tejto planéte rozhodne tiež. Moje zamyslenie, je nielen o ženách matkách, je o rodičoch, jedno rodičoch a otcoch. Je o tom, že ak by tej bolesti nebolo tak veľa a pri každom, alebo aspoň každom druhom bolí, prišiel niekto s pomyselným liekom, či hojacou mastičkou, nemuselo prísť k tomu, že tú veľkú bolesť, ukončí rozbehnutý vlak a prehluší ju ešte väčšou, avšak už poslednou.
Zamyslenie poskytol odborník pracujúci s mamičkami detí so zdravotným znevýhodnením.
Viliam Gyurke, Programový riaditeľ Včasná intervencia
